Takto pred dvoma rokmi sme sa obaja narodili. Ty, Tomi, prvýkrát a ja druhý. Prišiel si na svet o pár týždňov skôr ako bolo v pláne. Ja som ťa ďalších pár týždňov pred tým čakala v nemocnici. Potom sme si tam ďalších pár pobudli spoločne. Nemám dobré spomienky na ten deň. Je hrozné, keď to takto poviem? Možno, ale nepoprierateľným faktom, že to bol najtraumatizujúcejší deň v mojom živote a veľmi by som sa čudovala, keby ho niečo predčilo.
Pravdepodobne by ste možno čakali, že v takýto deň budem písať ódy na lásku, ktorú k Tomimu cítim, nazývať ho všemožnými prívlastkami ľúbosti. To si však myslím, že je rovnaké klišé, ako červená ruža na Valentína. To, že svoje dieťa milujem nadovšetko na svete vie každý (kto ma pozná osobne alebo online).
Dnes som však chcela o inom. Chcela som hovoriť o traume, ktorá ma ťaží a ktorá sa stala pár okamihov po narodení toho najlepšieho stvorenia aké som mohla dostať. Môjho navždy jediného syna Tomiho.
Ako ďaleko do minulosti mám zájsť, aby celý tento príbeh dával zmysel? Asi teda úplne na začiatok. Vždy som chcela mať aspoň 3 deti. Možno je to tým, že som až do svojich jedenástich rokov vyrastala ako jedináčik alebo tým, že všade okolo mňa boli viacpočetné rodiny, alebo tým, že sa jednoducho rada starám o ľudí. Neviem. Keď som v sedemnástich rokoch stretla svojho teraz už manžela, ktorý tiež chcel v budúcnosti rodinu netušil o mojich veľkokapacitných plánoch muhahahaha (zlovestný smiech) 😁😁😁
Tak sme mali krásny život, lebo sme sa prosto dobre našli. Tak ako v tom prirovananí o hrnci a pokrievke.
Žiaľ dopracovat sa k ďalšiemu členovi sme sa nevedeli. Ani po roku, ani po dvoch, ani po troch... Štvrtým rokom sme to začali riešiť. Všemožne vyšetrenia nič (extra) závažné nezistili, tak sme sa vrhli na všetky rady z okolia. Páry, ktoré tým prešli to poznajú. Dovolenka? Ide sa! Vylož si hore nohy? Vykonané! Cvič a zdravo jedz? Fitness tréner a smoothiemaker zaplatený! Nič však nepomohlo od každomesačného smútku. Piaty rok sme už vedeli, že teda potrebujeme odborníka, ktorý nám dá odpovede na naše otázky. Hľadali sme, našli sme. Operácia, diagnóza, liečba, hnusné ihly, lieky, ktoré okrem želaného výsledku priniesli aj kopu neželaných. Šialene dlhé mesiace, z ktorých sme každý jeden čakali na dve čiarky... Až nakoniec...
Test som si urobila 1.januára. Bol to najlepší začiatok do nového roka, už ma čaká len všetko krásne.
Naivka.
Piaty mesiac tehotenstva, v čase, keď corona zatvárala ľudí doma, som mala o 6kg menej ako v januári. Povedala som si, že ak raz vytiahnem svoju hlavu zo záchodovej misy budem každému ukazovať na obdiv moje tehotenské bruško. Dočkala som sa, letné elastické šaty som vytiahla na každú poradňu. Záver vždy znel: "Všetko je v poriadku". každý mesiac 7x po sebe. Až raz už všetko v poriadku nebolo. Placenta blablabla, kŕčok blablabla krvácanie blablabla. Nič mi nemohlo narušiť moje afirmácie.
Jedine až krvná zrazenina o veľkosti grepfrutu na dlážke v kúpeľni. Sanitka prišla o piatej ráno. Manžel na nočnej, ja mdloby zo straty krvi. Šach mat afirmácie.
Za viac ako 3 týždne som vystriedala 8 kanýl, asi 6 druhov liekov a jeden anafylaktický šok, pri ktorom som si reálne myslela, že zomriem od bolesti.
Zasa - naivka.
Tomi sa začal pýtať jedno ráno von. Tak strašne som sa bála, že je to zasa krv a ona to bola plodová voda, čo som cítila, že z mňa horúce vyteká nekontrolovatelne v nemocničnej posteli nadránom. Sľubovali mi spinal, sľubovali celý čas, keď som bola v nemocke. Plakala som, keď mi zakázali prirodzený pôrod. Veľmi som to chcela po toľkých peripetiách s otehotnením. Zhruba po 6 hodinách, keď už boli kontrakcie v plnom prúde prišla mladá doktorka a povedala, že vec sa ma tak, že musím do celkovej anestézy, lebo niečo s tlakom. Keď ste rodili alebo ste boli pri pôrode viete, že dohadovať sa s niekým o niečom cez prebiehajúcu kontrakciu nie je nič moc. Pobozkala som manžela na rozlúčku a rezignovaná som odišla s ošetrovateľom na operačnú sálu. Vyskočila som na stôl, ako laň a dostala som ďalšie okrasy do žíl. Pristúpili ku mne lekár a lekárka so zdvihnutým skalpelom. Čas na hodinách v sále bol presne 11: 45. To pol posledný obraz, ktorý mám.
Zobudila som sa na to, že sa trasiem od zimy. Vyslovene mi drkotali zuby. Otvorím oči a po pár sekundách hmly zbadám zas hodiny. Neviem v akej miestnosti to som, ale to ma nedesí. Vydesil ma čas 16: 30. Kde som bola tak dlho?
Nikto mi nevysvetlil, nikto sa neunúval. Pýtam sa sestričky, kde mám telefón, reku, ozvem sa jedinému človeku ktorého by som tu chcela a pre nekonečný covid nemôžem. Manžel mi poslal fotku nášho synčeka. Vravel aký je krásny a že všetko spolu zvládneme. Nechápala som. Dodnes ho obdivujem, ako to dával "z druhej strany"
Po chvíľke telefonuje sestrička - "Už sa prebrala" a zloží. Nenapadlo mi, že hovorí o mne. Pricupitá doktorka v stredných rokoch s blond vlasmi. Nesie šanón v jednej ruke a v druhej pero.Konverzácia prebielahla takmer doslova takto: "Dobrý, ja som doktorka Takaataka z novorodeneckého. U vášho syna máme podozrenie na downov syndróm. Tu sa mi podpíšte nech môžem poslať krv na genetiku. Viete, čo to znamená, keď je dieťa Down?" Odpovedala som áno. Myslela som si, že viem. Raz, pred 15 rokmi sme boli na dovolenke s mladou ženou s chromozómom navyše. Stretali sme sa na chodbách a pri večeri. Odvtedy som si naozaj myslela, že viem.
Odišla. Mala svoj papier. Netušila som, čo mám robiť alebo si myslieť.
Siahla som si na brucho a žiadne bábo tam nebolo. Kde je? Ako vyzerá? Jedna fotka nestačí. Prečo mi ho neprinesú? Ostatným mamičkám nosia aspoň ukázať, na chvíľku. Moje dieťa, kde si? Vybrali ťa, bez opýtania odniesli preč, neviem kde si a čo sa s tebou deje. Či plačeš, či ťa má kto pohladiť. Kedy ťa uvidím? Prečo nemôžem byť s tebou? Nikto mi neodpovedal, nikto si ma nevšímal.
Po krátkom čase, možno ubehli len minúty prišla iná lekárka. Za ňou stali tí dvaja z operačnej sály. Predstavila sa ako primárka oddelenia.Pamätám si len útržky z jej viet: "Vy neviete, čo sa stalo? Prečo jej to nikto ešte nepovedal? Veľmi sa ospravedlňujeme, ale nedalo sa vôbec nič robiť. Museli sme sa takto rozhodnúť. Nemali sme na výber, keď sme vás chceli zachrániť." Nechápala som. Vôbec som nevedela, čo sa dialo, ale vedela som, že to časové okno, počas ktorého som bola mimo je to o čom sa rozprávame. Zrazu lekár, ktorý bol pôrodníkom na operačnej sále prišiel ku mne celkom blízko a chytil ma za ruku. Silno ma stisol a ja som vedela, že sa stalo niečo hrozné.Primarka pokračovala: "Museli sme vám odstrániť maternicu, placenta k nej bola prilepená, to krvácanie sa nedalo zastaviť. Vymenili sme vám skoro celú krv, stratili ste skoro 4litre. Bolo tu buď maternica alebo mamka pre bábätko"Vtedy som si uvedomila, že ma stláča oboma rukami. Pozeral sa na mňa tak akoby mi zničil život. Vedel, že to neprehltnem tak ľahko. A mal pravdu...
No vtedy z mňa nevyšla ani slza, ani smútok a vlastne žiadna emócia. Pod vplyvom liekov som prijímala zásadne informácie o mojom živote bez slovka protestu, strachu či žiaľu. Bola som úplne mimo svojho tela a mysle.Môj mozog sa zablokoval na mnoho dlhých mesiacov. Počas nich mám čiernočiernu tmu, žiadne spomienky.
O ďalšom pobyt v nemocnici hovoriť nemôžem, nakoľko každý deň až do prepustenia bol natoľko bolestivý a zraňujúci, že mám miestami pocit, že spomínať na to je horšie, ako zahasiť si cigaretu o kožu. Nepreháňam.Hrozne necitlivé vety od sestričiek a lekárov, ostatného personálu, posmešky a "veeeľmi vtipné" poznámky, vysvetľovania rodine prečo sme tam tak dlho, zatajovanie dychu v záchvatoch plaču pri spolubývajúcej novopečenej mamičke... Doteraz to zo seba neviem dostať a spracovať.
Viem len, že môj Tomi nie je žiadny Down! Môj Tomi je UP!
Ale toto ma už trápi mnoho menej od kedy som sa otvorila svetu s jeho diagnózou.
Možno mi aj tento "coming out" o trvalej neplodnosti, hysterektomii alebo ak chcete odobratej maternici mi prinesie tak potrebný pokoj. Možno sa moje horúce slzy premenia na niečo krásne. Dúfam, že táto cesta straty mi pomôže niečo nájsť. Možno samu seba.
Takto pred dvoma rokmi som sa druhýkrát narodila ako úplne nový človek. Ako mama, ako 28 ročná žena bez možnosti mať ďalšie deti, ktoré tak túžobne chcela, ako mama dieťaťa so znevýhodnením, ako človek, ktorému neputuje v žilách jeho vlastná krv.Už sa nemôžem vrátiť ku svojmu starému ja. To ostalo ležať na operačnom stole 25.8.2020 o 11:45.
Vitaj nové Ja, ukáž, čo si zač.
